Kovčeg – miesto, kde ľudia túžia žiť šťastne

V rôznych končinách sveta hľadáme inšpiratívne príklady pekného a zdravého bývania. Predstavili sme vám už zaujímavé lokality v Lotyšsku, Portugalsku, tentoraz vás zavedieme do Ruska, len pár desiatok kilometrov južne od Moskvy.

Pred 16 rokmi na území súčasnej osady Kovčeg bolo iba pole zarastené trávou, bez jediného stromu. Dnes, po rokoch, tu rastú vysoké stromy, spievajú vtáci, cez chodník vám prebehne veverička alebo ježko.

Štyridsiatnik Pavol Orlov v osade Kovčeg v Kalužskej oblasti Ruskej federácie žije od začiatku. Po skončení chemicko-technologickej fakulty žil v Moskve. Má rád umenie, hudbu, spev, národné tradície, na čo je v Moskve veľa príležitostí. Aj napriek tomu však rušný mestský život nebolo presne to, po čom túžil. Zmena prišla potom, čo si prečítal sériu kníh Vladimíra Megreho Zvoniace cédre Ruska a nadchol sa myšlienkou založiť tzv. rodovú osadu.

Na miesto súčasnej osady Kovčeg prišiel s Fedorom Lazutinom a ďalšími priateľmi v roku 2001. Ako spomína, našli tu len holé pole a chladné podnebie. Do najbližšieho mesta Malojaroslavec je to 30 km, z toho 14 km po hrboľatej a zlej ceste. Aj tak ich toto miesto očarilo. Najvyššiemu politickému predstaviteľovi tohto regiónu sa ich myšlienka vytvoriť na tomto území novú osadu, kde by ľudia mohli žiť vo väčšej harmónii s prírodou, veľmi zapáčila a vďaka jeho pomoci sa im podarilo od vlády získať toto územie do prenájmu na 49 rokov.

Hneď prvý rok začali stavať prvú spoločnú budovu. „Každý kto staval, pomáhal bez nároku na odmenu. Učili sme sa to za pochodu, lebo mnohí pochádzali z mesta a nevedeli, ako stavať. Spali sme v stanoch, spievalo sa, bola tu družobná atmosféra, nachádzali sme spoločné záujmy. V zime sme sa stretávali v Moskve a riešili ďalšie úlohy,“ opisuje Pavol. Túto budovu, ktorá im dnes slúži ako škola a spoločný priestor na stretávania sa, využívali v prvých rokoch ako nocľaháreň. Okrem tejto jednej budovy do spoločného vlastníctva osadníkov patria aj: píla, stolárska dielňa, autoservis a sauna. Ako Pavol ďalej vysvetľuje, pri stavbe píly združovali peniaze od obyvateľov, ľudia dávali koľko mohli bez nejakého potvrdenia.

Rozvoj vzájomnej spolupráce je jednou z ideí, ktorá spája osady podobného typu ako je Kovčeg a ktoré sú len v Kalužskej oblasti štyri. K ich ďalším základným myšlienkam patria: vytváranie podmienok pre zdravý život rodiny a ďalších pokolení v harmónii s prírodou a so susedmi, podmienok pre harmonický rozvoj fyzických, duševných i rozumových schopností, obnovenie mravných pilierov, výchova detí, láska k zemi a ku krajine, kde žijem. Od začiatku existencie používali označenie ekoosada Kovčeg, posledné obdobie ho však zamenili za pojem rodová osada, ktorá podľa nich viac vystihuje ich motívy a myšlienky.

Osada Kovčeg sa rozprestiera na ploche 120 hektárov. V roku 2002 v Kovčegu žilo 5 rodín, v roku 2010 ich už bolo 48 a dnes tu žije viac ako 150 obyvateľov. Sú tu ľudia rôznych profesií – remeselníci, umelci, policajti, učitelia, lekári, profesionálni speváci, majú tu aj zaslúžilého majstra športu, známeho horolezca, ktorý vyliezol na niekoľko osemtisícoviek. Väčšia časť mužského osadenstva pracuje v meste, kde dochádza počas pracovného týždňa, resp. niekoľkokrát v týždni. Ďalšia časť pracuje priamo v Kovčegu.

Pavol Orlov má na starosti prípravu rôznych podujatí a seminárov, sprevádza návštevy, ktoré do Kovčegu hojne prichádzajú.

Profesionálna tanečnica indických tancov Nataša Lazareva žije na jednom zo statkov spolu s manželom a dvomi dcérkami. „Keď som žila v meste, mala som pocit, že nemôžem a neviem ani písať, ani kresliť. A keď som prišla sem, začala som písať články a vydávať náš interný časopis,“ hovorí Nataša. Z bývalej učiteľky a tanečnice je dnes žurnalistka a pestovateľka. Po celom Rusku hľadá staré odrody semien, ktoré ďalej rozmnožuje. „Ak to nezachránime, za desať rokov bude všetko geneticky modifikované. Je dôležité, aby každý mal svoj semenný fond. Vidím v tom svoju úlohu,“ dodáva Nataša.

Sedemdesiatsedemročný Vladimír prišiel do Kovčegu pred siedmimi rokmi. „Pochopil som, že mesto nie je to správne miesto pre život človeka,“ hovorí aktívny dôchodca, ktorý sa, okrem iných vecí, venuje aj deťom v škole, kde s nimi hrá stolný tenis.

V Kovčegu žije mnoho zaujímavých ľudí, koná sa tu mnoho podujatí, čo neustále priťahuje širokú verejnosť aj zo vzdialenejších kútov. Prichádzajú tu známi nielen ruskí umelci, remeselníci a poriadajú tu svoje výstavy, koncerty, vedú tvorivé dielne. V lete obyvatelia pravidelne organizujú trhy, kde má každý z nich možnosť prezentovať to, čo dopestoval a vyrobil na svojom statku. Kúpite si tu čerstvý chlieb, bylinky, ovocie, zeleninu, domácu zmrzlinu, oleje…Tovar je tu rôznorodý.

V Kovčegu je živo a pestro. Ale nájdete tu aj ticho, pokoj a s naším „európskym“ stresom si tu pripadáte divne. Keď sme posledný deň našej návštevy odchádzali na letisko, Pavol nás mal vyzdvihnúť o šiestej ráno pred jedným zo statkov. Ani o siedmej nikde nikoho. Vonku lialo, bosé a zablatené sme chodili desiatky metrov od statku k statku a hľadali niekoho. Mobilný signál sa strácal, až sme to v jednej chvíli vzdali, ostali stáť a nechali, nech dážď pomaly a vytrvalo preniká aj do našej poslednej suchej nitky. Nakoniec sme lietadlo stihli a predtým dokonca ešte aj návštevu zástupcu primátora v meste Malojaroslavec.

Kovčeg a osady podobného typu sú o živom a tvorivom hľadaní zodpovedného a šťastného obrazu existencie, v ktorom sa spája jednoduchý vidiecky život so súčasnými poznatkami a technológiami.

Marcela Nováková