„…keď všetko necháš plynúť, tak sa dejú kúzla…“

Ludvík Gonda (na snímke vpravo) pred vynáškou na Zamkovskeho chatu vo Vysokých Tatrách.

„Keď všetko necháš plynúť, tak sa dejú kúzla. A potom všetko funguje len tak, ako má fungovať.“ Keď takúto vetu vysloví muž v zrelom veku, tak, napriek všetkým vašim skúsenostiam, v tej chvíli uveríte, že v živote nič nie je biele ani čierne, zlé ani dobré. Jednoducho, že to iba je.

Ludvík Gonda deň svojich 50. narodenín strávil v Krásnych Sadoch. Na jeho pozemku pracoval báger, ktorý hĺbil priestor na budúcu retenčnú nádrž, a on chcel byť pritom. Budúca vodná plocha by na jeho hektárovom pozemku mala zaberať štvrtinu celej rozlohy. Taká je jeho predstava. Samozrejme ovocný sad, malý lesík, výhľad na Tatry, Kráľovu hoľu a veľká farebná „hippies“ lúka s úzkym chodníčkom vedúcim k malému domčeku. „Myšlienka takto bývať mi bola vždy blízka. Pred 15 rokmi som odišiel z paneláku a neviem si predstaviť sa tam znovu vrátiť,“ hovorí Ludvík, ktorý vyrastal ako typický mestský chlapec v jednom z domov na popradskom námestí. Po tom, čo sa vyučil za kuchára a oženil sa, vymenil niekoľko pracovných miest. Tri roky pracoval na slovenskej ambasáde v Moskve. „Bývali sme v úplnom centre Moskvy, galérie, umenie, hudbu – všetko sme mali blízko. Bol som z toho uchvátený. Tam som zažil, čo je to široká slovanská duša. Veľkoryso všetko dáš,“ spomína na Moskvu a Rusko, ktoré si zamiloval. Niekoľko rokov pracoval aj vo vedúcich pozíciách v hoteloch v Trečianskych Tepliciach a na Martinských holiach a pred 15 rokmi sa znovu vrátil domov, pod Tatry. Ako vraví, vrátil sa vyčerpaný, s riadnou nadváhou a s bolesťou bedrového kĺbu. V tom čase by si asi poklepal na čelo, ak by mu niekto povedal, že raz sa z neho stane vysokohorský nosič. …ale životné cesty bývajú nevyspytateľné… „Najskôr som vyšiel len na Hrebienok a bola to pre mňa celkom dobrá fuška. Po dvoch týždňoch som už na Hrebienok chodil ráno a večer. A po čase som sa išiel pozrieť aj na Zamkovskeho chatu,“ …Z príležitostného turistu sa zakrátko stal nosič, ktorý s naloženou krošňou na chrbte prichádza na chatu takmer každý deň.

„Mám veľa voľného času a rád si ho vypĺňam zmysluplnými činnosťami. Keď som sa začal túlať po horách, tak raz som našiel na chodníku tento kus dreva,“ ukazuje nad krb na drevený solitér s podobou kohúta. „Myslel som si, že si ho tam niekto odložil. Ale keď som sa po hodinách vracal, stále tam bol. Tak som to riskol a vzal som ho.“ Ako pokračuje, pri každej vychádzke si postupne začal viacej všímať veci. Išiel k potoku, vytiahol odtiaľ rôzne palice, ktoré mu niečo pripomínali – hlavu dinosaura, rybu… Pri konečnej úprave do dreva veľmi málo zasahuje. Vyčistí ho, vybrúsi a drevo na záver ošetrí šelakom – výťažkom z hmyzu rozpusteným v 99-percentnom liehu. Ludvík pracuje aj s veľkými kusmi dreva – uňho doma nájdete netradičný stôl vyrobený z dreva určeného na odpad. Z rovnakého kusu dutého stromu vyrobil aj zaujímavé kreslo. Jeho obývačka sa tak stala malou galériou s nevšednými drevenými exponátmi.

Mnohé veci si vo svojom budúcom domove v Krásnych Sadoch chce Ludvík urobiť sám. Drevený nábytok, do kúpeľne drevené umývadlo zaliate vo vodnom skle, mozaiku z malých kúskov rozbitých kachličiek… „Môj synovec Dušan mi raz povedal jedno pekné príslovie: Keď chceš byť šťastný na jednu hodinu, ožer sa. Keď chceš byť šťastný na 1 rok, ožeň sa. A keď chceš byť šťastný na celý život, urob si veľkú záhradu. Ja som vo fáze číslo 3, tie prvé dve mám za sebou,“ dodáva s úsmevom. Aj napriek tomu, že dom nikdy nestaval a nestaral sa o tak veľký pozemok, obavy nemá. V súčasnosti sa stará o penzión s ďaleko menšou záhradou a podľa neho je okolo toho ďaleko viac práce. „V tejto záhrade sú rôzne chodníčky, ktoré treba zametať, kosiť trávu, kríky zarezávať do pravidelných tvarov… V Krásnych Sadoch to nechám žiť samo“.

Marcela Nováková