Príroda má neskutočné nápady na život

„Keď máš otvorené oči, príroda ti nedá zahynúť,“ povedala kamarátka Gabika čistiac jahody, z ktorých sa chystala vyrábať jahodovo-rebarborový džem. Slniečko pálilo, v okolí lúky posiate kvetmi a bylinkami. Pohľad až gýčový, taký, ktorý vám do mysle, z času na čas, zasieva myšlienku na tichý a pokojný život niekde v prírode. Už o deň na to vás ale znovu „valcujú“ každodenné povinnosti. Oná myšlienka sa tu ale objavuje stále častejšie…

Ku Gabikinej základnej životnej výbave svojho času pribudol rýľ, motyka a hrable. Pred necelými tromi rokmi by sa na tieto nástroje najčastejšie dívala v obrázkovej knihe svojich detí. Ale život nás zvykne posúvať do miest a situácií, s ktorými nepočítame. Tak to bolo aj v prípade Gabiky Bačovej z Dolného Smokovca.

„Keď sa vrátim 10 rokov dozadu, bola som kaviarenský typ. Okolo mňa kopec elektroniky, mestský životný štýl, s deťmi zábava na ihriskách a podobné „srandy“. Osud nás doviedol z Prešova do Dolného Smokovca. Mne ochorel otec a keďže som jedináčik, chcela som byť nablízku. Do Tatier ma to stále veľmi ťahalo. Neviem z akého dôvodu, ale vedela som, že ak prežijem, tak že to bude jedine v Tatrách. Keď sme sem prišli, začal sa mi meniť život.

Kedysi mala som obrovský strach z lesa, lebo vo mne ako v mestskom človeku vzbudili paniku z medveďov, hadov a že všetko je nebezpečné. V meste si všimneš, že vznikla nejaká dobrá raw reštika alebo kaviareň, ale keď nič také okolo seba nemáš, začneš si všímať, čo okolo teba rastie. Začneš chodiť po lese, stretneš medveďa a zistíš, že sa na seba pozriete a že je to v poriadku. Objavíš stádo diviakov, ale zistíš, že sa ťa oveľa viac boja ako ty ich. A že had má tak maximálne 70 centimetrov a keď ste od neho tak na 2 metre, tak sa na seba tiež iba pozriete a pozdravíte. V lese sa mi začali vybavovať spomienky z detstva. Moja stará mama veľa „bylinkovala“ a ja som na to úplne zabudla. Začala som si spomínať – že toto je alchemilka, skorocel, že nám tu rastie hloch.

Chodila som normálne do práce, trávila v nej veľa času a mala starosti, aby sme vyžili a aby som uživila zamestnancov. A potom moja práca z jedného dňa na druhý skončila. Neviem, či je to inštinkt, ale niečo vo vnútri mi hovorilo, aby som si urobila nejaké zásoby. Ale z čoho? Nezoberieš prachy a nepôjdeš nakupovať do obchodu, aby si mala čo jesť. A tak som si začala spomínať na naše skorocelové a bazové sirupy, ktoré sme pili ako deti. Stará mama permanentne niečo zavárala. Chodili sme k nej ako do obchodu. Vošli sme do jej pivničky, nádhernej chladnej. Keď sme mali chuť na jahody, vzali sme si jahody, keď na čučoriedky, vzali sme si čučoriedky. Na papierikoch mala napísané svoje recepty a ja som ich začala skúšať. Chutilo to mne, deťom, susedom… Nakupovala som v Podtatranskej debničke a raz som im len tak spomenula, že som navarila toľko bazového sirupu, že neviem čo s ním. Tak sme sa dohodli, že to skúsime ponúknuť ľuďom. Bazový sirup sa predal veľmi rýchlo a to bola pre mňa veľká podpora. V jednej chvíli stratíte prácu a zároveň objavíte také bohatstvo – že v prírode sa nedá len tak neprežiť.

Začínam na jar, keď rastie prvosienka, podbeľ, lebo z toho je výborný čaj proti kašľu. Na jar sa napijeme aj trochu brezovej vody. Tú nezbieram, lebo k brezám treba byť ohľaduplný. Nemám svedomie ju trápiť a odoberať jej viac. Potom pokračujem púpavou. Robím z nej med a suším koreň púpavy. Ten pomáha, keď deti grcajú, alebo majú žalúdočné problémy. Potom prichádza baza, smrek, neskôr začne kvitnúť materina dúška, lipa, na jeseň príde hloch, šípky… Tým, že máme záhrady, rodičia, stará mama, a aj my už máme, kombinujem bylinky s ovocím a robím z nich lekváre. Moja stará mama hovorila, že aj z vône sa dá dobre vyžiť. A mala pravdu. Keď sa poriadne navoniaš všetkých tých vôní a máš nasýtené zmysly, zistíš, že vlastne nemáš ani hlad. Koľko je v dnešnej dobe chorôb a ľudia majú plné taniere… Všimla som si, že v prírode sa v jednom čase darí istým druhom bylín, rastie ich veľa, a tie ostatné sú slabé. A vždy sa to mení. Už si z toho robím srandu, že príroda presne vie, čo potrebujú ľudia, ktorí tam žijú. Keď som sa sem prisťahovala, bolo tu neuveriteľné množstvo ľubovníka. Tak mi napadlo, že tu musia byť dobre depresívni ľudia, keď je ho tu toľko. Na čele so mnou. Keby ľudia vedeli, že ľubovník je silnejší ako antidepresíva, tak by mali náladičku ako svet. Minulý rok bola veľmi silná alchemilka. Tak si hovorím, že ženy tu v okolí asi majú čo robiť a asi sa trápia. Tento rok je napríklad veľmi veľa prvosienok, túto jar kvitli dvakrát. …asi sa tento rok bude veľa kašľať… Harmanček pravý už takmer vymizol z našich zemepisných šírok a nahradil ho harmanček nepravý. V Krásnych Sadoch je ho dosť, ale sú miesta, kde rastie aj harmanček pravý, i napriek tomu, že sa na tomto území roky pestovala monokultúra a on by na nečistej pôde nerástol. Jednotlivý pozemok v Krásnych Sadoch je tak veľký, že v jeho častiach môžu rásť odlišné byliny. V jednej časti Sadov rastie parádna mäta, ale myslím si, že tá rastie práve pre majiteľa toho konkrétneho pozemku. Že to je práve to, čo on potrebuje. A harmanček tiež má len niekto, kto ho asi potrebuje. Každý by si mal svoju pôdu načítať sám, zistiť čo tam je, čomu sa darí.

S prírodou máme takú dohodu, že si z nej vezmem len to, čo využijem. Zbieram len toľko, koľko som ja sama schopná očistiť a pripraviť. Počas zimy tak máme kvalitné jedlo vlastnej výroby, plné živín a tešíme sa z toho. Keď ide jar, snažíme sa všetko spotrebovať, aby sa nič nepokazilo. Netlačím na to, aby sa moje veci predávali pre verejnosť, lebo mám pocit, že by som bola neférová k prírode. Verím, že to dôjde presne k tým ľuďom, ku ktorým má. A keď im to chutí a niečo z toho sa navyše aj predá, tak mám dobrý pocit.

Keď máš pôdu, tak si permanentne v činnosti. Aj keď spíš. A o tom je život, že nás drží v pulzovaní, že nám nedovolí upadnúť. Príroda má neskutočné nápady na život. Také, aké by človek nevymyslel…“