„Ak chceme iných zapáliť, musíme sami horieť…“

V našom pracovnom tíme v Krásnych Sadoch od septembra pribudla Majka Sendecká, mladá usmiata učiteľka Zariadenia lesnej pedagogiky (ZLP). S mladými ľuďmi zapálenými pre to, čo robia, je radosť pracovať. A Majke tento zápal a nadšenie rozhodne nechýba.

Ako si si, Majka, našla cestu k nám do Krásnych Sadov?

Náhodne. Teda, určite to bola veľká náhoda… že akurát pod Tatrami, odkiaľ pochádzam, vyrástlo niečo také, …že som vymenila odbor stráž prírody, ktorý som študovala v Tatranskej Javorine za učiteľstvo biológie a ekológie, … že som poznala nejakých ľudí, ktorí chodia do Sadov… Sled takýchto náhod ma priviedol do Krásnych Sadov.

V ZLP máš okrem iného na starosti environmentálny krúžok a tvorbu environmentálnych programov. Čo je pre teba podstatné pri práci s deťmi?

Pre mňa je dôležité, aby to, čo chcem deťom odovzdať, bavilo aj mňa. Nedokážem podávať ďalej informácie, skúsenosti, o ktoré nemám ja sama záujem a nudia ma. Snažím sa držať základného hesla ekopedagóga  “Ak chceme iných zapáliť, musíme sami horieť.”

Pri vzdelávaní detí hľadáš prepojenia rôznych oblastí vzdelávania s prírodou. Vieme nájsť prírodu aj v takom predmete ako je napríklad matematika, hudobná výchova alebo jazyk?

Jasné, že áno. Minimálne všetky prírodovedne orientované predmety sú prepojené. Ja síce nie som matematikár, ale ak sa dá, zapojím aj matiku. Napríklad dĺžky stôp a jednotlivých krokov zvery nám pomáha pri určovaní živočícha, alebo sa dajú merať jeho dráhy a podľa dĺžky už vie skúsenejší stopár odhadnúť, či zviera kráčalo, klusalo alebo skákalo. Pomocou matematiky si vieme vyrátať výšku stromu, rátaním letokruhov zase jeho vek. Príroda – to sú pravidelné rytmy. A asi všetci cítime ten nepokoj, ak sa tieto rytmy stanú nepravidelnými, napríklad ak zima nie je taká, aká by mala byť. Mnoho našich ľudových piesní si bralo inšpirácie z prírody, takže nájdeme v nej aj hudobnú výchovu. Veľmi sa mi páči ako koncovka pripomína dunenie vetra po horách. V prírodovede som raz na úvod hodiny, kde sme mali tému voda, žiakom najprv ukázala hru na dážď – každý žiak držal v rukách dva kamene, ktoré začali o seba búchať a k prvému žiakovi sa postupne pridávali ďalší, a tak sa z jemného kvapkania stal hustý dážď. Ďalej som využila hudbu pri učení skupenstiev vody – púšťala som im piesne, v ktorých mali zachytiť slová súvisiace s vodou. Napokon jazyk je to, čím všetko, čo zažijeme, vypovedáme, ústne alebo písomne. Myslím si, že naši predkovia kládli na jazyk väčšiu zodpovednosť, slová mali hlbší význam a takto sa preniesli do nášho života. Napríklad základ slov prať, alebo pršať, perovať pochádza zo základu “per” odvodeného od boha hromu a blesku Perúna. Alebo vybrané slová sú krásnym príkladom: Bystrý Bystrík sypal sýkorkám sypký syr v sychravom počasí. V Bytči nemôžeš vidieť rýchleho rysa prejsť okolo byliny. Naostatok, deti učím aj to, že písať gramaticky správne je ako rozprávať sa so slušným človekom. Podľa môjho názoru sa dá vyučovanie viesť veľmi komplexne a prepájať v ňom mnoho predmetov, len v súčasnosti sme sa naučili všetko deliť a drobiť, vymaňovať z celku. Avšak, myslím si, že sa k tomu zase ľudia vracajú, dôkazom môže byť aj naša malotriedka v Krásnych Sadoch.

V dnešnom svete sme svedkami toho, ako my sami naším správaním ohrozujeme stav životného prostredia. Niekedy by možno stačilo zmeniť zopár našich každodenných návykov… Ako to vidíš ty?

No v prvom rade je to o malej zmene, ktorú začneme brať ako samozrejmosť. Napríklad, ja som si z detstva pamätala, ako ma mama brávala do čapovanej drogérie, ktorá potom zanikla. V dnešnej dobe je to opäť populárne, navyše tie súčasné predávajú aj biodegradovateľné výrobky. Potom je to už iba o zvyku, odložiť si flaštičku a nechať si načapovať, čo potrebujeme. Alebo namiesto kúpenia vody vo fľaši – nosiť si tú jednu svoju, do ktorej, si človek vodu doleje. Potom si človek začne všímať aj širšie súvislosti – ako napríklad krajinu pôvodu jedla – a už namiesto takej mandarínky zo Španielska si kúpi jabĺčko zo Slovenska a to jedno si nezabalí do plastového sáčku. Dôležitou vecou je aj nenechať sa stiahnuť marketingom, kupovať nevyhnutné veci a namiesto nepotrebných darčekov radšej získavať nové zážitky, lebo zážitok nepotrebuje ligotavý obal. Často myslím na to, že zo všetkého, čo používame, bude raz odpad. A napokon, zabúdame na to, akú moc máme my, občania, ak vidíme konania, ktoré poškodzujú prírodu – vždy sa môžeme ozvať a niečo urobiť. Minimálne sa môžeme naučiť pozbierať zo zeme aj to, čo sme tam nedoniesli. Som zástanca všetkých tých “pre niekoho” moderných sloganov ako “Nie je to môj odpad, ale je to moja planéta”, lebo konečne vidím niečo zmysluplné aj v takej tej masovej vlne trendov. Nech si ľudia pokojne aj dávajú fotky na instagram, ako niečo vyzbierali, lebo je to fakt pozitívny krok.

Jednou z tvojich obľúbených oblastí je ornitológia. Čo si odpozorovala za tú krátku dobu, čo je v tejto sfére typické pre les a prostredie ZLP?

Človek hoc iba na chvíľku stíchne a započúva sa do lesa pri ZLP, určite začuje ťukanie ďatľa. Týchto krásnych operencov, zvaných aj lekárov lesa, obdivujem za ich výdrž, aj za to, čo pre les robia, ale samozrejme všetko musí byť v tej správnej rovnováhe. Na druhej strane vnímam aj to, že stromom sa nepáči, keď taký ďateľ potrebuje každý rok novostavbu. Občas sa mi podarí zazrieť aj pestrofarebné vtáča – stehlíka, ale často sa v lese ozývajú aj dravce – sokol lastovičiar a myšiak lesný.

Ako ty, človek, ktorý sa podieľa na vytváraní obrazu Zariadenia lesnej pedagogiky, vidí toto prostredie o pár rokov?

Budú tu krásne rozkvitnuté ovocné stromy, pobehovať tu bude kopec detí, radosť a smiech. Trocha utopistické, ale prečo nie? Ja si myslím, že to bude fakt miesto, kde sa deti budú učiť s radosťou, kde budú chodiť aj mnohí iní ľudia zo širokého okolia učiť sa o prírode a že každý návštevník Krásnych Sadov si odtiaľ odnesie naozaj jedinečný zážitok a azda aj to najcielenejšie –  pochopenie, že príroda je vzácnosť, ktorú treba ochraňovať, pretože inú nemáme.